V sobotu sme boli na svadbe mojej priateľky ešte zo základnej školy. Svadba sa niesla vo folklórnom duchu a bolo to jednoducho očarujúce. Nevesta bola nádherná, najkrajšia akú som doposiaľ videla a so ženíchom tvorili úžasný pár. Šťastie v ich očiach bolo naozaj vidno na kilometre ďaleko. Nanešťastie s nevestou som sa nestihla odfotiť do mobilu, len oficiálne a tie fotky ešte nemám. Niečo som však pofotila a to prikladám nižšie.
Keď sme tak svadbovali, napadlo mi kopec myšlienok. Že aj keď je doba taká aká je a mnohí si myslia, že svadby sú už prežitok, nie je to tak. Nie je to len papier, je to posvätné puto, ktoré spojí dvoch ľudí navždy. Ľudí, ktorí sú odhodlaní byť spolu v dobrom aj v zlom a vytvoriť rodinu, základ. Lebo to je to na čom záleží. A niet nad pocit, keď sa má človek kam vrátiť, keď vie, že ho tam čakajú a majú radi. Často si to nevážime, ale tí, čo toto máme, by sme mali ďakovať Pánu Bohu, že to tak je. A ja ďakujem...
Ešte k výzdobe. Mnoho vecí si nevesta robila sama. Niet nad to, keď do niečoho dáte srdce a prácu vlastných rúk. Použilo sa mnoho žita, vrecoviny, folklórnych stúh. Pravá slovenská svadba, pekný návrat ku koreňom :)
Ja v slávnostnom...
A ešte jedna s mojím priateľom...
0 komentárov:
Zverejnenie komentára